Integrácia talentovaných deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (ďalej ako deti so ŠVVP) sa na našej ZUŠ začala v roku 2003.
Prvotná predstava bola, že vytvoríme triedu špeciálnej hudobnej výchovy, kde sa deti budú učiť základné hudobné pojmy a k tomu spievať, rytmizovať a hrať na ľahko-ovládateľných hudobných nástrojoch z Orffovho inštrumentára. Prítomná bude školská psychologička (Mgr. Ľubica Kovérová) a hudobný pedagóg so špeciálnym vzdelaním (Mgr. Gabriela Badinová). Ak by sa v priebehu takejto kolektívnej výučby ukázalo, že niektoré dieťa má záujem a predpoklady aj pre hru na niektorom z klasických hudobných nástrojov, tak sa budú pre neho vytvárať individuálne podmienky pre toto štúdium. Túto verziu sme nechali otvorenú. Vzhľadom na to, že sme o takejto integrácii na ZUŠ nepočuli zo žiadnej inej slovenskej ZUŠ, nevedeli sme, čo môžeme očakávať, kam sa hranice hudobno-nástrojového vzdelávania u detí so ŠVVP môžu a budú posúvať.
Oslovili sme päť bratislavských špeciálnych ZŠ (dalej ako ŠZŠ), z ktorých tri prijali spoluprácu. Na ich pôde prebehli prijímacie pohovory. Talentové dispozície diaťaťa a odporúčania školského psychológa ŠZŠ, ktorý poznal diagnostické pozadie detí, však neboli automatickou „postupkou“ detí do ZUŠ - ako sme si mysleli. Vynorili sa problémy významové - keďže my sme oslovovali rodičov kvôli štúdiu ich dieťaťa a nie ich záujem bol primárny, nevideli v štúdiu význam, preto ho odmietli hneď, alebo postupne, po pár mesiacoch. Problémy finančné - rodičia odmietli platenie školského príspevku ZUŠ zo sociálnych dôvodov. A predovšetkým dopravné - kto a kedy bude deti vodiť, ak rodič pracuje a nepredpokladá sa, že deti budú v otázke dochádzky samostatné.
Problémy finančné mohlo vtedy vedenie školy riešiť znížením školského príspevku zo sociálnych dôvodov. Docházku detí sme najprv riešili tak, že ich vodili vychovávateľky zo ŠZŠ. Toto ústretové riešenie zo strany ŠZŠ však zlyhalo na veľkej fluktuácii detí a personálnych problémoch v školských kluboch ŠZŠ. V nasledujúcich rokoch sme tento problém riešili písaním žiadostí o granty na dopravu detí minibusom. Po niekoľkých rokoch finančne prispelo aj RZ pri ZUŠ, alebo finančné dary rodičov. Napokon v okružnej jazde po troch ŠZŠ raz týždenne, minibus vyzdvihol deti a za prítomnosti psychologičky ich doviezol na kolektívnu hodinu hudobnej náuky v ZUŠ.
Rečou čísiel: z 36 oslovených detí, 23 urobilo prijímacie skúšky. Pätnásť detí začalo chodiť do ZUŠ v prvom školskom roku a do druhého školského roku nastúpilo 7 detí, ktoré pokračovali i v nasledujúcich rokoch. Tieto deti tvorili diagnosticky rozmanitú skupinu, ale vekovo a sociálne bola skupina dosť homogénna, čo malo výhody pre skupinové vyučovanie, skupinovú dopravu a vyplývalo to z našeho hromadného „náboru“ na ŠZŠ.
Prax však našu predstavu kolektívnej špeciálnej hudobnej výchovy postupne menila. Všetkých 7 detí – „sedem pionierov a vytrvalcov“ malo záujem hrať aj na klasický hudobný nástroj a nezostať len na úrovni Orffovho inštrumentára. Integrácia v podobe jednej špeciálnej triedy v bežnej ZUŠ, tak začala prerastať do celoškolskej integrácie. Ak podporujúce vedenie školy bolo záštitou pre integráciu (vtedy Mgr. Dagmar Prokešová), tak súhlas pedagogického kolektívu sa stal pre celoškolskú integráciu základom. Pre hudobných pedagógov, ktorí neštudovali špeciálnu pedagogiku, nebolo a doteraz nie je jednoduché odhodlať sa k integrácii.
Vyžaduje to omnoho väčšie úsilie hľadať modifikované vyučovacie prístupy, neustále vyhodnocovať, čo je a čo nie je z týchto prístupov efektívne a postupne takto sám seba posúvať v niečom, v čom ho nikto špeciálne predtým nevzdelával.
Prítomnosť, rady a prednášky školského psychológa, špeciálneho pedagóga a kolegov ochotných zdieľať skúsenosti sú formy pomoci, ktoré by nemali integrujúceho pedagóga nechať v tomto úsilí osamoteného a sú dôležitou súčasťou celoškolskej integrácie.
Zo spomínaných 7 detí, 5 detí začalo štúdium v hudobnom odbore (violončelo, klavír, keybord, spev, zobcová flauta), jedno v tanečnom a jedno vo výtvarnom odbore. Vďaka psychologičke a pedagógom zo ŠZŠ v nasledujucich rokoch prišlo i pár ďaľších detí, ale vlastný záujem rodičov, založený na pozorovaní svojho dieťaťa sa prejavil omnoho neskôr. Až keď sa ukázali výsledky, poprípade úspechy, ktoré modelovali dôveru verejnosti vo význam takého vzdelávania u detí so ŠVVP.
Výsledky, ktoré integráciu prezentovali, neboli len interné a verejné koncerty školy, kde deti hrali, ale napríklad i výnimočné úspechy chlapca, ktorý sa dostal na mimoriadne štúdium spevu na Cirkevnom konzervatóriu a účinkoval aj v muzikále Novej Scény. Alebo chlapca, ktorý sa dostal na mimoriadne štúdium kompozície na Konzervatóriu v Bratislave.
Napokon i tých, ktorí ukončili osemročný prvý stupeň, absolvovali a verejne sa prezentovali svojou hrou.
Okolo roku 2007 deti dokonca vytvorili v rámci predmetu súborová hra integrovaný súbor 3noty do nôty. Súbor nacvičoval a prezentoval upravené piesne, skrátené klasické skladby, nacvičil pôvodný muzikál Soni Radulovej Zajačia škola a účinkoval v muzikáloch Ladislava Neshybu. Vystupoval na školských i verejných podujatiach i súťažiach, kde získal ocenenia. Krátky dokument režisérky Lenky Moravčíkovej o ňom je možné si pozrieť na:
Toto všetko v podstate predčilo naše očakávania, s ktorými sme sa do tohto projektu púšťali.
Nasledovalo obdobie, v ktorom táto homogénna skupina detí vyrastala a ukončovala svoje štúdium na ZUŠ. Vtedy už prichádzali nové deti, ktoré privádzali rodičia. Priemerne tak každý rok vo všetkých odboroch študuje na škole 9-10 integrovaných detí, čo sa na podmienky školy zdá byť primerané. Priebežné, ojedinelé prichádzanie detí s rodičmi síce prezentovalo primárny záujem o štúdium nástroja zo strany rodičov a detí, sekundárne však sťažilo existenciu súboru. Deti majú momentálne medzi sebou veľké vekové rozdiely, väčšina študuje klavír a táto situácia je vhodná skôr pre vytváranie aktuálnych malých komorných zoskupení.
V priebehu 15 rokov integrovania, sa vyjasnila forma celoškolskej integrácie na ZUŠ. Vzhľadom na to, že sme celý proces nemali s kým konzultovať, vyvinula sa situácia tak, že nevytvárame nejaké „špeciálne študijné odbory“, ktoré by boli súbežné s tými „bežnými“. Integrované deti študujú podľa bežných plánov vybraného odboru, navštevujú všetky povinné predmety a na základe ich diagnózy je možné im vytvoriť ročný individuálny výchovno-vzdelávací plán bez reducie obsahu učiva, alebo s redukciou.
Pre takúto individualizáciu prístupu je potrebné poznať psychologické, neurologické, alebo špeciálno-pedagogické správy, ktoré pomáhajú pedagógovi modifikovať svoj prístup. Považujeme za dôležité, aby tieto správy poskytol rodič psychológovi hneď na začiatku štúdia dieťaťa, lebo jeho pravdivý prístup v tomto smere je základom úspechu dieťaťa i pedagóga. (Správy sú uložené v osobnej zložke dieťaťa a ošetrené podľa zákona o ochrane osobných údajov). Tiež je dôležité, aby sa pred prijímacími pohovormi rodič a dieťa stretli so školským psychológom a špeciálnym pedagógom, aby sa nielen prebrali dispozície jeho dieťaťa, ale zhodnotil aj výber, vhodnosť nástroja a vzali sa na zreteľ aj možnosti školy. Pri prijímacích pohovoroch je vhodné, aby už bol prítomný aj budúci pedagóg dieťaťa, aby sa mohlo prejaviť ich vzájomné „naladenie“- sympatie, antipatie, spôsoby komunikácie.
Ak je pre intaktné dieťa štúdium hry na hudobnom nástroji “školou vytrvalosti, disciplíny a verejnej prezentácie“ pre dieťa so ŠVVP je doslova nevyhnutné, aby malo domácu podporu pre toto štúdium, aby malo nastavený funkčný systém domácej prípravy. V inom prípade štúdium nenapreduje, stáva sa v očiach zúčastnených neúspešným. Pre vyjasnenie si vzájomných očakávaní je potrebné zdôrazniť, že ZUŠ je vzdelávacia inštitúcia a hoci má priestor na redukciu učiva, je jej primárnym zameraním vzdelávanie. Hodiny hudobného nástroja modifikované na muzikoterapiu, alebo relaxácie nie sú v kompetencii pedagógov ZUŠ a nemôžu byť poskytované na pôde ZUŠ.
Možno slovo integrácia znie kvetnato a prináša predstavu niečoho výnimočného. Ale z hľadiska pedagóga ide o odhodlanie riešiť problémy, učiť sa z vlastných chýb a mať záujem - záujem o dieťa, o svoju prácu, o komunikáciu s rodičom, o spoluprácu s kolegami. Nevzdať sa, keď príde nepochopenie, prekážky. Preto z tohoto postu chcem poďakovať všetkým pedagógom, ktorí sa podieľali na učení deti so ŠVVP - tým, ktorí už nie sú na našej ZUŠ a pomohli všetko postaviť na nohy a byť nadšení z objavovaní možností integrovaných detí – čo je tá hlavná odmena za úprimné úsilie. Vďalka i tým, ktorí v súčasnosti nesú štafetu ďalej a snažia sa nadviazať na mierne prerušenú kontinuitu a napokon i tým, ktorí toto odhodlanie ešte v sebe len nosia.
Takisto ďakujem rodičom za to, že mali a majú dôveru v nás ako učiteľov, verili a veria, že hrať na hudobnom nástroji má pre ich dieťa význam a spoluprácou podporujú úsilie oboch - dieťaťa i pedagóga.
A napokon chcem poďakovať deťom - mnohým už veľkým a dospelým, za to, že sme mohli spolu stráviť roky pri hudbe, pri nácvikoch, pri vystupovaní, pri milých posedeniach a tým súčasným deťom za to, že sa snažia cvičiť a objavujú radosť zo zvládnutých skladbičiek a z pocitu úspechu na koncerte. Keď sú šťastní z toho, čo dokážu, keď začujú potlesk, ktorý patrí im.
Ak pre počet integrovaných detí zoberieme za relevantný údaj štúdium dlhšie ako jeden rok, tak celkový počet integrovaných detí na ZUŠ v priebehu 15 rokov je 23 detí.
Z toho 19 detí v hudobnom odbore, 2 deti vo výtvarnom odbore a po jednom v tanečnom a literárno-dramatickom odbore.
Z toho počtu 5 detí ukončilo 8-ročný prvý stupeň, z nich 3 dokončili aj druhý stupeň a jeden i štúdium pre dospelých ( čo je spolu 16 rokov štúdia).
Rozmanitosť diagnóz sa pohybuje od DMO, cez Downov syndróm, poruchy autistického spektra, mentálnu retardáciu, až po ADHD a poruchu pozornosti.
V spektre nástrojového záujmu sú zastúpené všetky nástroje vyučované na našej škole, pričom preferovaným nástrojom je klavír.
Gabriela Badinová
